LINKA DETSKEJ ISTOTY

http://www.unicef.sk/sk/ldi

Celoročný program Škola priateľská k deťom(Child Friendly School) je postavený na myšlienke  Dohovoru o právach dieťaťa. Pomocou stanovených kritérií vzdeláva a vychováva k uplatňovaniu práv dieťaťa celé kolektívy škôl - žiakov, pedagogicky i nepedagogicky personál škôl, ale aj rodičov, pričom podstatným prvkom je plnohodnotná spoluúčasť detí na chode školy. Cieľom programu je vytvoriť v školách také prostredie, v ktorom sa každé dieťa cíti bezpečne, dobre, sebaisto a do ktorého chodí s radosťou.

Zámerom Slovenského výboru pre UNICEF je podporiť školy vo vytváraní školského prostredia, ktoré nielen rešpektuje jednotlivé články platného Dohovoru o právach dieťaťa(medzinárodná platná norma kodifikujúca práva dieťaťa), ale ich aj reálne uplatňuje. Nespočetné hovory detí na Linke detskej istoty pri SV pre UNICEF potvrdzujú, že ani na Slovensku nie sú práva detí plnohodnotne dodržiavané, pričom sa opierame hlavne o právo byť vypočutý, ktoré deti na Slovensku uvádzajú ako tretie najdôležitejšie.

Po desaťročnom úsilí expertov, ktorí mali na srdci blaho detí a ich ochranu a za významnej asistencie UNICEF – Detského fondu OSN bol v novembri roku 1989 prijatý Dohovor o právach dieťaťa. Stalo sa tak na zvláštnom zasadnutí Valného zhromaždenia OSN, za prítomnosti desiatok hláv štátov a predstaviteľov vlád celého sveta. Ide o jedinečný dokument medzinárodného práva, ku ktorému odvtedy, s jedinou výnimkou, pristúpili všetky štáty sveta. Po predchádzajúcich pokusoch o stanovenie štandardov starostlivosti a ochrany detí, ktoré mali iba deklaratívnu, t.j. nezáväznú podobu, bol teda na svete dokument zásadne inej kvality. Právnici dosiahnutú zmenu charakterizujú tak, že dieťa sa tak stalo z objektu - subjektompráva, čo znamená, že ochrana a starostlivosť už viac neboli iba žiaduce a vhodné, ale stali sa právom detí – právom, ktoré je možné vymáhať.

V čom je Dohovor inovatívny
Dohovor obsahuje tri hlavné inovácie. Po prvé, zavádza pojem „účastníckych práv“ dieťaťa a uznáva dôležitosť informovanosti detí o ich právach. Po druhé, Dohovor vyzdvihol viaceré otázky, ktorými sa predtým nezaoberala žiadna iná listina, napríklad právo na znovuzačlenenie detí, ktoré sa stali obeťami násilia a zneužívania a záväzky pre vlády, aby konali v prípade, že miestne zvyklosti poškodzujú detské zdravie. Po tretie obsahuje princípy a normy, ktoré boli dovtedy spomenuté len v nezmluvných dokumentoch, najmä pokiaľ ide o adopcie a súdy pre mladistvých.

Pochopiteľne, je možné položiť si otázku, či bolo potrebné kreovať nový, zdanlivo duplicitný dokument, keďže základné ľudské práva a slobody človek nadobúda narodením a požíva ich každý občan, teda aj dieťa. Odpoveď je pomerne jednoduchá: deti sú jedinou menšinou v spoločnosti, ktorá nemôže využívať na obhajobu a presadzovanie svojich práv štandardné demokratické nástroje. Deti nemajú zastúpenie v parlamentoch, nemajú možnosť vytvárať lobistické skupiny, prípadne mimovládne organizácie, nie sú im bežne dostupné služby, štandardne využívané v čase krízy.

Detský fond UNICEF a Dohovor
Dohovor o právach dieťaťa sa stal fundamentálnym dokumentom pre činnosť UNICEF a tiež najširšie akceptovanou medzinárodne-právnou normou na svete. V tej súvislosti mi dovoľte pripomenúť, že až 85 percent detskej populácie na svete žije v krajinách, ktoré sa s naším štandardom života nedajú porovnať. Chudoba, hospodársky rozvrat a nepokoje vždy a v prvom rade doliehajú práve na deti – na najslabšie a najzraniteľnejšie bytosti. Pomerne slabá informovanosť o živote „inde“ spôsobuje, že pri našej osvetovej práci v slovenskom prostredí pomerne komplikovane vysvetľujeme závažnosť niektorých článkov Dohovoru. Napr. článok 7, ktorý zmieňuje právo na meno a registráciu dieťaťa, ktorého presadzovanie je jednou z významných aktivít UNICEF vo svete. Nezaevidované dieťa totiž „de jure“ neexistuje, t.j. nemá nárok na zdravotnú starostlivosť a sociálne benefity, nenavštevuje školu a prípadní obchodníci s bielym mäsom s ním môžu manipulovať s minimálnym rizikom.

A potom je tu napríklad článok 31 Dohovoru, ktorý hovorí o práve na hru a voľný čas. Je ťažké si v našich stredoeurópskych podmienkach predstaviť, že je treba ho presadzovať až pre 110 miliónov detí, ktoré v súčasnosti pracujú 10 až 12 hodín denne, namiesto chodenia do školy. UNICEF sa sústreďuje na to, aby tieto „zabudnuté, neviditeľné“ deti dostali šancu – v prvom rade žiť ako ľudské bytosti, zachrániť si čosi z detstva, ktoré určuje ich budúce životy a tiež vytvoriť predpoklady pre to, aby sa ich situácia nerecyklovala, nepremietala do ďalšej generácie. K tomu, pochopiteľne, smerujú aj všetky vytýčené miléniové rozvojové ciele, ktoré podporujeme.

Na Slovensku všetko v poriadku?
Porovnanie s väčšinovou svetovou populáciou detí je pre Slovensko uspokojivé; radi konštatujeme, že naša legislatíva nie je v rozpore s Dohovorom a jednotlivé články sú do nej dostatočne premietnuté. Jednoznačne pozitívne sa však nemôžeme vyslovovať o kategórii, o ktorej hovoríme ako o „duchu Dohovoru“- t.j. o celospoločenskej atmosfére, ktorá by bola voči deťom ústretová, otvorená a kde by aj všetci, ktorí prichádzajú do kontaktu s deťmi vyznávali princíp „dieťa predovšetkým“. V tomto smere zostáva uplatňovanie Dohovoru dosiaľ neukončeným procesom; súvisí so zmenou myslenia, kultúrou, v ktorej terajší dospelí vyrastali, hodnotami, ktoré spoločnosť ako celok vyznáva a tiež s obsahom a formou vzdelávania, aké poskytuje naše školstvo. Často to UNICEF na Slovensku pripomína, keď požaduje zriadenie zvláštnej inštitúcie poverenej ochranou práv detí.

Nájsť rovnováhu medzi bezhlavým a nekompromisným dodržiavaním Dohovoru o právach dieťaťa (ktoré môže byť kontraproduktívne) a protektorskou a autoritatívnou výchovou detí v neláskavom prostredí, nie je ľahké. Nachádzajú ho tí, ktorých vedie prirodzená úcta k ľudskej bytosti, hlboký vzťah k deťom a porozumenie.

Znalosť napomôže presadiť „ducha“ Dohovoru
Jedným zo základných predpokladov uplatňovania Dohovoru je všeobecná znalosť jeho princípov, a to nielen detskou, ale najmä dospelou verejnosťou. Samotný dokument dokonca zaväzuje vlády, aby v tom smere prijali príslušné opatrenia. Princíp „dieťa predovšetkým“ by mali ctiť všetci, kto prijímajú rozhodnutia, ktoré sa detí týkajú. (A ktoré rozhodnutie to nie sú...?!) Nielen ľudia dieťaťu najbližší, t.j. rodičia, pedagógovia príp. lekári by mali detailne ovládať špecifiká detského veku, ale odborne zaškolení by mali byť aj sudcovia, policajti a ostatní dospelí, ktorí tvoria mikrosvet dieťaťa a cez ktorých sa učí spoznávať hodnoty a postoje k životu. Chyby a nedôslednosti v tom smere sa odrážajú na celkovej atmosfére v spoločnosti i na kvalite medziľudských vzťahov.

Dieťa má právo na názor i vyjadrenie
Jedným z najcitlivejších článkov Dohovoru je článok 12, týkajúci sa participácie. Zobrať názor dieťaťa do úvahy a pripustiť ho k spolurozhodovaniu alebo vyjadreniu postoja je v našej kultúre stále neobvyklé. Spoluúčasť detí na živote komunity dospelí často manipulujú, podceňujú, prípadne zosmiešňujú. Výbor pre práva dieťaťa pri OSN, t.j. kolektív na slovo vzatých expertov z celého sveta na právo a výchovu detí, pripravil pre signatárske krajiny návod, ako dosiahnuť čo najlepších výsledkov: Aby mala participácia detí zmysel, je treba:
-rešpektovať názor dieťaťa
-poskytnúť dieťaťu potrebné informácie, ktoré sú podmienkou participácie
-deti musia poznať hranice svojej účasti na rozhodovaní
-dieťa nikdy nesmie byť k spoluúčasti nútené
-záležitosť, na ktorej sa dieťa podieľa, musí byť preň dôležitá
-dospelí musia pre spoluúčasť dieťaťa vytvoriť vhodné prostredie.

Za takých okolností spolurozhodovanie dieťaťa o svojom vlastnom živote, o živote svojej rodiny a komunity ho obohacuje, učí sebaistote a zlepšuje jeho hodnotenie seba samého. Pochopiteľne, pre nás, dospelých, je jednoduchšie „zobrať veci do svojich rúk“ a vyžadovať poslušnosť - máme na to svoje dôvody: pre rozhodovanie sa cítime byť zrelí a bohatší o skúsenosť, ktorú deti nemajú. Ako sú v celej spoločnosti demokratické procesy únavné, zdĺhavé a nepohodlné, tak je v rodine i škole menej pohodlné deti vypočuť, diskutovať s nimi a nechať ich vysloviť svoj názor. Tie nepohodlné procesy však v obidvoch prípadoch majú svoju svetlú stránku: dokážu aktivizovať energie, ktoré, keby zostali potlačené, hrozia vyvolať napätie a nestabilitu.

Čo zostáva riešiť
Ako sa majú deti na Slovensku, o tom štát pravidelne predkladá podrobnú správu Výboru pre práva dieťaťa pri OSN, ktorý vyslovuje pripomienky k uplatneniu Dohovoru o právach dieťaťa. Pri nedávnej obhajobe výbor adresoval Slovensku vedľa slov uznania a chvály za všetky vykonané kroky a opatrenia prijaté od roku 2000, smerujúce k lepšej ochrane detí, tiež určité znepokojenia a odporúčania, ktoré poukazujú na nedostatky.

Patrí medzi ne napríklad nedostatočná povedomie o možných ohrozeniach detí. Účinne zasiahnuť napríklad proti násiliu, sexuálnemu zneužívaniu či únosom je možné iba vtedy, keď štát disponuje spoľahlivými údajmi. Monitoring, systematické plánovanie naprieč rezortmi a koordinovaný postup – to sú podmienky kvalitnejšej starostlivosti o deti. Veríme, že v tom smere sa stane garantom zlepšenia samostatná inštitúcia na ochranu práv detí, ktorá by dokázala konať preventívne a jednotlivé ohrozenia detí aktívne vyhľadávať. Účinným nástrojom realizácie detských práv je aj nedávno vypracovaný Národný akčný plán.

Spoločne máme na stole témy, ku ktorým – v záujme detí – je potrebné zaujať postoj. Treba hľadať nástroje na to, ako eliminovať napríklad niektoré nepriaznivé dôsledky decentralizácie, ktorá niekde umožnila nižším správnym celkom rozpredávať majetok škôl, redukovať klubové priestory a ihriská; ktorá tiež v niektorých prípadoch umožňuje prijímať nekvalifikované rozhodnutia o predškolských zariadeniach, ich personálnom obsadení a financovaní.

Mali by sme tiež diskutovať o tom, ako koncipovať výchovou k rodičovstvu (odlišnou od sexuálnej výchovy) a určiť, kto je za ňu zodpovedný? Ako pristupovať k ohrozeniam, ktoré deťom sprostredkujú nové médiá – pornografia a sex-obchod na internete, násilie na obrazovke? Mali by sme zhodnotiť, či vieme zabrániť opakovanému zraňovaniu detských obetí počas policajného vyšetrovania a súdneho konania a či vieme zabezpečiť dostatočne pružné rozhodovanie súdov v kauzách, ktoré ovplyvňujú deti.

Tak, ako sa našla vôľa v spoločnosti na prijatie stratégií na ochranu žien či proti drogám, zaslúžia si deti pozornosť a premyslený, spoločný postup nás dospelých, ktorí sme pripravení deti počúvať. Investícia do dieťaťa je investíciou so zaručenou návratnosťou!

***

Pohľad experta
Príspevok Dana Seymoura, riaditeľa dívizie za práva a rodovú rovnosť, UNICEF

Dohovor o právach dieťata (skrátene CRC) je historicky významným míľnikom v snahách o vytvorenie lepšieho sveta pre všetky deti. Záväzne kodifikuje princípy a podmienky, na ktorých sa členské štáty OSN dohodli ako na všeobecne uznávaných - vo všetkých krajinách a kultúrach, vždy a bez výnimky, platné pre každé dieťa jednoducho už tým, že sa narodilo do ľudskej rodiny. Dohovor vyvolal aj zmeny v legislatíve a zákonoch na ochranu detí, pozmenil nazeranie medzinárodných organizácií na prácu pre ne a zlepšil ochranu detí v situáciách ozbrojených konfliktov.

Celosvetový dopad
Dohovor mal dopad na právo a jeho uplatnenie na celom svete: v roku 1990 ratifikovala Brazília Dohovor a potvrdila to aj novým Zákonom s ustanoveniami pre deti a mladistvých (Statute of the Child and Adolescent ), ktoré vychádzajú z princípov Dohovoru. Burkina Faso vytvorila ako prejav svojej participácie na CRC, Parlament detí, aby sa vyslovoval k navrhovanej legislatíve. Dohovor o právach dieťaťa bol vôbec prvým medzinárodným dohovorom, ktorý ratifikovala Južná Afrika, a viedol k takým zmenám, ako je zákaz telesných trestov a návrh na zriadenie osobitného justičnému systému pre mladistvých. Rovnako aj Ruská federácia zaviedla súdy pre rodiny a mladistvých v reakcii na Dohovor a Maroko založilo Národný inštitút pre dodržiavanie práv detí (National Institute to Monitor Children Rights). Fínsko zaviedlo niekoľko nových opatrení na základe Dohovoru, ako plán pre vzdelávanie detí od raného detstva, komplexne vypracované učebné osnovy pre školy, kvalitatívne odporúčania pre zdravotnú starostlivosť na školách a programový plán na boj proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu. Eritrea vydala tzv.Transitional Penal Code (Prechodný trestný zákonník), ktorý ukladá sankcie a pokuty tým rodičom a opatrovníkom, ktorí zanedbávajú, týrajú alebo zneužívajú ich deti.

Výzvy pred nami
Predstava, že všade na svete sú deti držiteľmi práv je však mylná a vzdialená od skutočnosti. Až primnoho detí je považovaných za majetok dospelých, sú zneužívané, a sú na nich uplatňované rôzne formy násilia. Uznanie práva detí vyjadriť sa k rozhodnutiam, ktoré ovplyvňujú kvalitu ich života, podľa článku 12 Dohovoru, je nielen všeobecne nerešpektované a nedodržiavané, ale mnohými je spochybňovaná samotná jeho legitímnosť. Nemôžeme tiež tvrdiť, že žijeme vo svete, kde sa prijímajú rozhodnutia v najlepšom záujme detí, ako vyžaduje článok 3 Dohovoru. Žiaľ, v skutočnosti sme svedkami opaku - vlády plytvajú zdrojmi a často namiesto úsilia zabezpečiť pre deti to najlepšie, vedú vojny.

Volanie po zmenách
Dohovor volá po hlbokých a zásadných zmenách v zaobchádzaní s deťmi. To, že náš svet opakovane porušuje práva detí, a niekedy dokonca popiera, že deti vôbec majú mať nejaké práva, je zjavné z nasledujúcich údajov: alarmujúci počet detí zomiera kvôli zanedbaniu preventívnej starostlivosti a na bežné choroby, ktorým sa dalo predísť. Počet detí, ktoré nechodia do školy alebo navštevujú školu s nedostatočnou úrovňou vzdelávania, je vysoký; množstvo detí žije opustených po tom, čo ich rodičia podľahli AIDS, množstvo ich trpí násilím a zneužívaním, ktorým sa nevedia brániť. Nemôžeme tvrdiť, že Dohovor uspel všade tam, kde mal uspieť. Ale poskytuje základ, podľa ktorého môžeme veci meniť tam, kde je zmena potrebná.

V čom je sila Dohovoru
1. Predovšetkým je to právny nástroj, ktorý jasne definuje zodpovednosť jednotlivých vlád za deti, v rámci ich platnej jurisdikcie.
2. Po druhé, predstavuje sústavu úloh pre rôznych aktérov na rozličných úrovniach spoločnosti, aby reagovali na práva detí. Dohovor nám zároveň pomáha porozumieť, aké vedomosti, zručnosti a zdroje alebo právomoci potrebujeme na to, aby sme splnili tieto úlohy.
3. Po tretie, je to etické prehlásenie, ktoré odzrkadľuje základné ľudské hodnoty a stavia na nich. Je to napríklad potreba pomáhať a deliť sa s deťmi o to najlepšie, čo im môžeme poskytnúť. Dohovor volá po zmene, ktorá je svojím spôsobom prevratná; vyžaduje, aby sa deti stali „srdcom“ ďalšieho vývoja ľudstva. A to nielen preto, že je to vysoko návratná investícia (aj keď je), ani nie preto, že zraniteľnosť detí v nás vyvoláva súcit (aj keď by mala), ale skôr pre oveľa zásadnejší dôvod: preto, že je to ich právo.